Dnes sa nám zdá, že odkvapové systémy sú samozrejmosťou – voda je skrátka odvádzaná zo striech a väčšina z nás v tom nevidí nič mimoriadne. Trvalo však dlho, kým sa ľudia naučili správne krotiť dažďovú vodu a účinne ju odvádzať do kanalizačných systémov. Takto sa v priebehu tisícročí vyvíjali systémy na odvádzanie vody zo striech.
Za kolísku odkvapových systémov sa považuje údolie rieky Indus, čiže staroveká India, kde sa medzi rokmi 3300 a 1300 p. n. l. vyvinula harappská kultúra. Práve odtiaľ pochádza najstarší zdokumentovaný systém na odvádzanie zrážkovej vody. Pozostával z odkvapov vyrobených z pálených tehál. V starovekom Egypte sa zas používali chrliče. Ide o ozdobné konce žľabov, ktoré mierne vyčnievajú za múry budov. V najdôležitejších budovách mali zvyčajne tvar levej hlavy. Starovekí Gréci sa tiež spoliehali na chrliče. Medzi materiály používané pri výrobe chrličov patrili mramor, terakota a niekedy aj kameň. Starovekí Rimania zvládli hospodárenie s vodou na výbornú, stačí spomenúť ich slávne akvadukty. V 1. storočí tam už existovali spojené odkvapové systémy, odvádzajúce vodu zo striech, a tiež kanalizačné systémy. Vďaka takým riešeniam sa dažďová voda nevylievala mimo budovy, ale bola následne premiestňovaná na vyznačené miesta.
Veľká Británia je známa svojim daždivým počasím. Je to miesto, na ktoré rímski architekti a inžinieri priniesli svoje riešenia už v staroveku, no a v stredoveku ich ďalej rozvíjali Normani, čiže populácia škandinávskeho pôvodu. Boli to práve Normani, kto medzi 10. a 12. storočím úplne zmenil architektúru severnej Európy. Drevo začalo byť čoraz častejšie nahrádzané kameňom. Inak to nebolo ani s odkvapovými systémami. Masívne kamenné chrliče boli stále viac populárne. Avšak až Francúzi posunuli stavbu chrličov na vyššiu úroveň – hovoríme tu o skutočných umeleckých dielach. Mali podobu ľudí, skutočných zvierat, ale aj rôznych karikatúr. Dodnes sú chrliče ozdobami najkrajších gotických kostolov Francúzska, ako napríklad slávnej parížskej katedrály Notre Dame.
V 16. storočí bolo na druhotnom trhu k dispozícii čoraz viac stavebných materiálov. Počas renesancie sa začalo využívať olovo na výrobu cisterien, v ktorých sa hromadila dažďová voda. Ďalším prelomovým obdobím pre odkvapové systémy bolo 18. storočie, kedy boli po prvýkrát žľaby a odkvapy vyrobené zo železa. Aj drevo sa používalo pri výrobe odkvapových systémov. Drevené žľaby si najčastejšie vyberali bohaté rodiny a s veľkým úspechom sa využívali ešte v 20. storočí.
Najväčší rozvoj odkvapových systémov pripadá na modernú dobu – koniec 20. a začiatok 21. storočia. Na trhu sa objavuje čoraz viac riešení, moderné technológie vstupujú aj do výroby odkvapových systémov. Objavujú sa nové materiály – v čoraz širšom meradle sa používajú ľahké plasty. Hliník a oceľ – materiály šetrné k životnému prostrediu, pretože sa dajú úplne recyklovať – zaujali miesto škodlivého olova. Tieto materiály sú tiež oveľa odolnejšie voči deformácii a zmene farby ako PVC.