Už v praveku, keď človek opustil jaskyňu a potreboval nejakú ochranu pred dažďom, sa začína história striech a zastrešovania. Prvými strešnými krytinami teda boli konáre, listy a zvieracie kože. S rozvojom ľudstva sa rozvinuli aj strešné krytiny. Prejdime dejinami zastrešovania a najdôležitejšími míľnikmi, ktoré priviedli strechy a ich krytiny do podoby, v akej sú dnes.
Prvé spôsoby na ochranu pred dažďom v praveku
Prvými obydliami boli jaskyne. Keď ich ľudia opúšťali, potrebovali spôsoby, ako sa chrániť pred dažďom. Ochranné strechy a prístrešky vyrobené z konárov, brvien, listov, tráv, vresov a zvieracích koží sa považujú za prvé strešné konštrukcie v histórii ľudstva. Tieto materiály sa preto môžu považovať za prvé strešné krytiny.
Staroveké strešné krytiny
Prvým stupňom vo vývoji strešných konštrukcií boli pultové alebo sedlové strechy v zemľankách, siahajúce až po zem. Keď začali domy vystupovať zo zeme, vznikali kolmé steny a konštrukcie začali pripomínať dnešné rámové a stropné konštrukcie. V tom čase boli strechy pokrývané hlavne mäkkými materiálmi, ako sú slama, trstina, tráva alebo vres.
Za prvú inováciu v dejinách strešných krytín sa považuje zásada šupinového pokrývania. Na tento účel sa používali spracované drevené šindle a tesané kamenné platne. Okolo roku 1000 p.n.l sa použili prvé profilované šindle. Najstarším montážnym systémom na strešnú krytinu bola korýtková krytina, ktorú rozšírili po Stredomorí starovekí Rimania. Ďalším míľnikom, ktorý starí Rimania urobili v oblasti strešnej konštrukcie, bolo použitie betónu v kupolovej streche jednej z najdôležitejších budov v tomto krásnom meste – Panteónu. Ale niektoré rímske vynálezy boli na mnoho storočí zabudnuté.
Vývoj strešných krytín v novoveku
Najväčší rozvoj stavebných techník začína od 13. storočia. Pokiaľ ide o zastrešenie v stredovekých mestách, boli slamené strechy nahradené škridlami, predovšetkým kvôli riziku požiaru. Okolo roku 1600 sa skončil vývoj rámovej konštrukcie a najdôležitejšie zásady stavby domov sa až na dekoratívne prvky a materiály nezmenili dodnes.
Do 18. storočia sa datuje opätovné objavenie betónu – zmesi malty a hrubého kameniva. Veľkú úlohu v tomto vynáleze zohrali francúzski inžinieri: Belidor, Monier a Lambot. V roku 1824 si patentoval výrobu portlandského cementu Angličan Joseph Aspdin. Od roku 1844 bola výroba cementových škridiel v Nemecku populárna a v tomto procese zohral dôležitú úlohu Adolf Kroher. Cementové škridly sa na prelome 19. a 20. storočia stali najčastejšie používaným strešným materiálom v Anglicku, kde bola ich výroba zautomatizovaná.
Začiatkom 50. rokov 20. storočia došlo k veľmi významnému prelomu v technológii výroby škridiel. Po skončení druhej svetovej vojny bol v dôsledku obrovských škôd veľký dopyt po všetkých stavebných materiáloch, vrátane škridly. Rudolf Braas – nemecký podnikateľ vtedy vyvinul technológiu, ktorá umožnila mechanizáciu výroby škridly.
